Mentoring

Mentoring patrí v reporte k oblastiam, kde rozdiel medzi formálnym stavom a reálnou funkčnosťou systému vystupuje obzvlášť ostro. 45,6 % respondentov uvádza, že nemá formálne prideleného školiteľa alebo mentora. Ďalších 15,9 % nevie, či mentora majú, čo samo o sebe vypovedá o nepriehľadnosti systému. Formálne prideleného školiteľa tak má iba 38,5 % lekárov.

Lenže ani existencia formálneho mentora nezaručuje, že vzťah skutočne funguje. Z tých, ktorí mentora majú (n = 449), ho 41,9 % hodnotí ako neužitočného alebo úplne neužitočného, konkrétne 20,0 % skôr neužitočný a 21,8 % vôbec neužitočný. Pozitívne hodnotenie (veľmi alebo skôr užitočný) uvádza 49,4 %, zvyšných 8,7 % nevie posúdiť.

Po prepočte na celý súbor respondentov to znamená, že reálne funkčný mentoring má odhadom menej než 1 z 5 lekárov, konkrétne 19 % (222 z 1 167). Mentoring teda v slovenskom zdravotníctve existuje skôr na papieri než v praxi. Jeho absencia alebo formálnosť priamo súvisí s nízkymi hodnoteniami pripravenosti po štúdiu aj s vysokou mierou psychickej záťaže, ktoré vystupujú v ďalších sekciách prieskumu, chýbajúce vedenie zo strany skúsenejších kolegov je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa mladí lekári cítia pri nástupe do praxe stratení a prečo systém nedokáže tlmiť záťaž, ktorá z toho prirodzene vzniká.